VHODNÝ OKAMIH

 

Správy, sociálne siete, prakticky všade táto téma… koronavírus. Včera mnou však otriasol jeden text z Talianska, na základe ktorého sa chcem s vami podeliť o niekoľko myšlienok.

Sme v situácii všeobecného ohrozenia. Karanténa, mimoriadne opatrenia, obavy z nákazy, ekonomickej krízy… Ale uvedomili ste si niekedy, že istom slova zmysle sme sa v situácii ohrozenia ocitli už veľmi dávno pred vypuknutím pandémie koronavírusu?

Dnes sa tlieska ľuďom, ktorí pomáhajú zachraňovať životy, tým, čo riskujú  pre spoločné dobro. Áno, sú to hrdinovia, zaslúžia si toto uznanie v týchto ťažkých chvíľach. Avšak… dostane sa im rovnakého uznania, keď túto prácu s rovnakou oddanosťou a „bez žiary reflektorov“ budú vykonávať, aj keď pominie epidémia?! Toto by malo zostať v pamäti – väčšina z nich to robila predtým a budú to robiť aj potom, pretože milujú život, v úprimnom povolaní slúžiť… To isté platí o ľuďoch, ktorí riskujú svoje životy vo vojnami či inými nepokojmi ohrozovaných oblastiach, o dobrovoľníkoch v Afrike pri práci s ľuďmi s HIV… a tak ďalej. Takých príkladov by bolo mnoho.

Ľudia umierajúci od hladu, ľudia prenasledovaní, ľudia trpiaci vojnami, alebo paradoxne ľudia v „slobodných“ demokratických ekonomických systémoch štátov, v ktorých sa chorí a starší stávajú neužitočným odpadom, rovnako ako aj nenarodené deti… Toto všetko stálo a stále stojí akosi nepovšimnuté. Dnes sa intenzívne sleduje počet nakazených a úmrtí na koronavírus – ale počet detí, ktoré zahynuli v lone žien v mene akéhosi „práva“, je nezaujímavé. A pritom toto číslo je niekoľkonásobne vyššie! Alebo, úprimne, prišlo vám niekedy na um, že sa niektorý žobrák na ulici takým nestal vlastnou vinou?! Mysleli ste na ľudí, trpiacich napríklad vojnou v Sýrií? Poviete, vraj „áno, to je všetko smutné, ale čo my s tým? Máme svoje problémy a aj tak je to ďaleko…“ A obraciame pohľad inam. Aj koronavírus sa nám zdal byť rovnako ďaleko.
ĽAHOSTAJNOSŤ je až príliš rozšírená choroba

Vďaka vypuknutiu pandémie sme si možno trochu začali všímať jeden druhého a začalo nám snáď záležať na druhom človeku. Možno sa poniektorí navzájom na sociálnych sieťach podporujeme, že túto situáciu zvládneme, avšak… prečo tomu tak nie je vždy?! Pretože teraz zrazu ide o život nám a našim najbližším?! No ako sa zachováme v čase, keď tu nebude hroziť žiaden vírus? Aký bude svet, záleží vždy aj práve na našich rozhodnutiach, každý požehnaný deň

EGOIZMUS. Už dávno vnímam, ako sa centrom veľkej časti ľudstva stalo to nešťastné „JA“.  Individualizmus prerástol do extrémov a ľudia nevedia uchopiť zmysel spoločenstva a spoločného dobra. Planétu zaplavuje iný smrteľný vírus, spôsobený hrozným „politickým a duchovným bezvedomím“. Smrteľný vírus ľahostajnosti, nedostatku empatie a lásky, vyrastajúci z toho, čo kresťanstvo nazýva „dedičný hriech“. Je to temná predispozícia na šírenie tohto vírusu-hriechu, sídliaca v človeku, ktorá ho núti myslieť si, čo všetko môže alebo nemôže konať bez obmedzení, stavajúc sa do pozície Boha.

Z vlastnej skúsenosti viem, že keď zo stredu svojho života vyženiem Boha, všetko sa začne rúcať. A presne toto pozorujem okolo mňa. Vidím ľudí, ktorí stále niečo hľadajú, no stále nenachádzajú pokoj. Ľudí, ktorí vypĺňajú hlad po láske majetkom, rôznymi chúťkami a vzťahmi podľa šablóny „použi a zahoď“, odvolávajúc sa potom na svoju „slobodu“. Ľudí, nahrádzajúcich Boha rôznymi falošnými bôžikmi; ľudí, ktorí sa nechávajú ovládať beznádejou, svoje starosti umlčiavajú psychosomatickými liekmi, alebo ešte horšie – v mene „práva na smrť“ chcú so všetkým skončiť…

Mám preto pocit, že táto pandémia, ktorá mnohých z nás zaskočila a zrazu zastavila v tom rýchlom a zmätenom živote, nám dáva istú šancu. Či už je to kresťan, prežívajúci práve pôstne obdobie alebo nie, zrazu sme sa všetci museli niečoho zriecť – niekto voľného času, niekto výletu do zahraničia… Môžeme sa ľutovať, utápať v obavách z následkov epidémie, alebo využijeme túto príležitosť, okamih, ktorý je práve pred nami. Rozhodnutie je však na každom z nás. Skúsme si teraz nájsť trochu času, aby sme sa pozreli do svojho vnútra a urobili v ňom poriadok. Zastavme sa a skúsme zhlboka dýchať… Doprajme hlboký nádych nášmu telu, i našej duši.  Zastavme sa a hľadajme odpovede na svoje otázky.
Vnímajme krásu prírody, prebúdzajúcej sa do novej jari…
Začnime vnímať život a každú chvíľu ako DAR
A t
ak znovu objavíme radosť skrytú v každodennosti.

Myšlienka šírenia nádeje je teraz potrebná. Ale sama o sebe nestačí, ak nejde ruka v ruke vierou a láskou… Je tu tajomstvo, veľmi jednoduché: „Miluj blížneho ako seba samého.. (Mt 12,31). Naplno to sami nedokážeme, hlavne keď nás ovládne strach... no je tu ešte jedna sila, prastará, často vysmievaná a zabudnutá: sila spoločnej modlitby, hoci aj na diaľku. SKUTOČNEJ MODLITBY. Jednota srdca je silnejšia, a vďaka Bohu je mnoho tých, ktorí neprestali veriť, bez ohľadu na prítomnosť vírusu.
tichu a v anonymite každého dňa.

 

Inšpirované článkom https://www.francescolorenzi.it/2020/03/negli-ultimi-giorni/ 

Author: spiritodelsolesk

Duch Slnka

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s